Kaviareň vo viktoriánskom štýle

Zachytávam svetlo v čase tak, aby čas svetlu nezávidel. Nie, to nie sú moje slová, no hovoria takmer presne to, čo oddávna cítim, a vlastne aj to, čomu sa moje profesné roky venujem. Fotografia pre mňa nie je len vymedzenou plochou s myšlienkou či príbehom, alebo krátko osvieteným okienkom na  čerstvo navinutom negatíve. Fotografie mi vnášajú do života zvláštny druh, neistého poriadku, trvalé nadšenie spojené s hlbokou vášňou a typicky mužské smerovanie za nekončiacim, stále neúplným cieľom.

Asi vás sklamem, no usmevavé rodinné portréty, rozjarené svadby alebo promočnú radosť úspešných potomkov zo zásady nezachytávam. Istý čas mi to mali za zlé aj moji najbližší, ale manželka to už dlhšie zvláda k plnej spokojnosti, a dokonca sa sem-tam venuje aj tým občasným promóciám, či rodinným oslavám. Ja sa tak môžem dlhodobo sústrediť na umeleckú fotografiu a moje obľúbené koláže. Ako vidno, som teda fotograf zo starej školy, ktorý sa vie na pol dňa zatvoriť v tmavej komore a hľadať čas a svetlo.

S manželkou sa poznáme už od strednej školy a dodnes netuším, aký zámer sledoval Osud, či iná vyššia moc, že nás oboch natoľko jednoznačne zviedli dokopy. Ak máme niečo spoločné, tak je to cez kopírák. Ak sme ale v niečom odlišní, tak až na samú hranu. Bolo to pred pár rokmi, keď som naznačil, že Bratislava mi ponúka trvalejšie a výhodnejšie šance pre prácu a mali by sme možno zvážiť, či sa nevyplatí úvaha o spoločnom sťahovaní. Očakával som dosť odmietavú, možno ostrú reakciu, keďže žena je na naše mesto silno citovo naviazaná, a nejde len o jej rodičov. Na moje dokonalé prekvapenie mi so suchým, trošku stiahnutým hrdlom povedala, že niečo podobné bude musieť zvážiť aj ona sama, lebo finančné granty, ktoré ich laboratórium nedávno dostalo, umožnia spojenie s bratislavským pracoviskom. No, povedal som si, to mení situáciu a odľahlo mi viac, ako som na sebe dal poznať. Trvalo samozrejme istý čas, kým sme ako rodina odišli do Blavy, ale stálo to za to.

Dnes teda žijeme vo veľkom meste a po niekoľkých rokoch sme ho vzali úplne na milosť, najmä, keď ono na milosť vzalo nás. Až v tomto veľkomestskom ruchu sa ukázalo, akou výhodou je náš dlhoročný, alternatívny životný štýl. Predtým nebolo ľahké okoliu vysvetľovať, že sme zarytí vegetariáni, aj keď si blízki priatelia na to zvykli. Tu je celkom samozrejmé žiť inak, ako len s bežne tečúcim prúdom.

Mimochodom naša vášeň pre cestovanie dostala presťahovaním ďalší povolený doping, a tak sme s bratislavským a viedenským letiskom za chrbátom precestovali nový prídel dosposiaľ nevidených desitnácií. Tento atraktívny fakt ocenil nielen objektív môjho fotoaparátu, ale predovšetkým moja inšpirácia. Hádam, že za všetky tie roky pestrých ciest, najvýraznejšiu a najcennejšiu stopu v nás zanechalo „staré dobré Anglicko.“ Čertvie, čím to je, ale spoločne sme si zamilovali dobu kráľovnej Viktórie, v dejepise pre základné školy označovanú ako viktoriánske obdobie.

Keď sme raz s manželkou pátrali po dajakých rozumných, zdôvodniteľných príčinách, prečo obdivujeme práve 19. storočie a viktoriánske Spojené kráľovstvo, zadefinovali sme si zhruba tri dôvody: Oscar Wilde, Charles Darwin a fotografia. Ako som vám naznačil v úvode. Keď nás niečo so ženou spája, je to absolútny kopírák. V tomto prípade to je Oscar Wilde. Obaja jeho knihy a hry milujeme už od vysokej školy a humor, ktorý tento utrápený a osudom skúšaný muž vytvoril, nás za všetkých okolností osviežoval a osviežuje. Prečo sem patrí fotografia, to odpoveď hádam ani nepotrebuje. A prečo práveDarwin? Manželka, mimochodom výborná biologička, tohoto geniálneho pána často vynášala do neba viac ako moju maličkosť, tak som v takých chvíľach s týmto pánom radšej nesúperil. That’s all, teda aspoň na túto chvíľu.

 

Tieto tri spomenuté dôvody sa teda podieľajú na tom, že viktoriánsky štýl je v istom zmysle favoritom a smerom, ktorý spoločne so ženou vyznávame, pokiaľ ide interiér a bývanie. A čo vlastne tvorí alebo v čom vlastne spočíva podstata viktoriánskeho štýlu? V zásade sa dá zhrnúť do jedného prídavného mena – kráľovský, teda štýl, ktorý v istom zmysle tvorí opozitum voči minimalizmu a vizuálnej neokázalosti. Viktoriáni sa k smrti radi obklopovali masívnym a pozláteným nábytkom, drahými kobercami, opuletnými ornamentami, veľkými zrkadlami, pestrými dlaždicami, originálnymi obrazmi, ich bohaté domácnosti doslova prekypovali farbami, drevom, dekoráciami a tapetami.

Vo vnímaní krásy a pohodlia tej doby, zohrávali farby nezastupiteľnú úlohu. V obľube boli najmä teplé odtiene zemitých tónov hnedej, hnedočervenej, okrovo zlatej a škoricovej farby. Tieto potom nádherne kontrastovali s tehlovými stenami priestranných bytov a šľachtických sídiel. Favoritom bola aj tzv. trojfarebná schéma, kedy sa používali kontrastné farby – od podlahy do spodnej tretiny steny, cez ozdobné lišty až po samotnú strechu.

Steny tvorili dominantu každej miestnosti, pričom sa oveľa viac tapetovalo, ako maľovalo. Tapety pripomínali bezmála tkaninu, keďže plastické vzory vystupovali ako reliéfy. V kurze bolo obkladanie stien drevom, čo malo aj praktický účel udržiavania tepla. Ale ešte k tapetám. Najčastejšie boli veľké kvetinové vzory, prípadne drobné, ale husté pravidelné vzory na jednofarebnom podklade z damašku, kde vzor vytvárala lesklá plocha na matnom podklade. A nikdy neomrzeli pruhy a prúžky – hrubé i tenké.

Podlaha mala v tom čase výnimočné postavenie, keďže bola viktoriánskymi osobnosťami vnímaná bezmála ako “piata stena.” V zásade tu platilo nepísané pravidlo, že to, čo môže zdobiť steny nášho príbytku, dokáže zdobiť aj našu podlahu. Takže kobercami počnúc, cez jednoduché alebo zložito vzorované dlaždice, až po najrôznejšie druhy dreva. Výber bol bohatý, nepreberný a vždy prvotriedny.

Nábytok v dobách kráľovny Viktórie bol kapitolou sám o sebe. Zlatilo sa veľa a draho, často sa využívala ešte drahšia platina. Jednotlivé kusy sa vyrábali na mieru z masívneho, veľa ráz exotického dreva – všetko k väčšej sláve a hrdosti britského impéria. Interiéry dotvárali ťažké závesy, zložito a ručne vyšívané obrusy, krajkované obrúsky, dečky, prehozy. Kombinovali sa vizuálne zaujímavé vrstvy textílií, takže nebolo prekvapením vidieť pásikovanú látku s dvojfarebným kvetovým vzorom spojenú s jednofarebným plastickým vzorom. Pokiaľ ide o preferované dekory a farebnosť, veľmi prijateľnú alternatívu tých čias predstavovali tiež sivozelené a zlatavé farby na krémovom pozadí.

Možno to vyznie neskromne, ale tento svet, takmer rozprávkového bývania, si nás dokonale podrobil. Podotýkam, že to z našej strany nikdy nebolo len o úniku z technickej pasce tohoto storočia, a často zbytočne zrýchlenej a bezobsažnej komunikácie. Všetka tá nostalgia nám dávala šancu sústrediť sa na to podstatné – jeden na druhého, a bolo v princípe jedno, či práve hovoríme alebo mlčíme. A tak novou a veľmi vítanou príležitosťou, kde sa dal nami zbožňovaný viktoriánsky štýl uplatniť, bol výborný nápad našej dcéry, otvoriť si vlastnú, štýlovú kaviareň.

Dcére sme prisľúbili pomoc hneď na začiatku, prípadne občas, ale plány opustiť fotografiu alebo biológiu, bolo pre nás dvoch zhola nemožné. Našli sme v Starom meste vcelku prijateľný priestor, a vzápätí začali hľadať niekoho, kto nám s jeho premenou na viktoriánsku kaviareň pomôže. Netrvalo to dlho, keďže naša rodinná priateľka, tiež fotografka a maliarka, nám rada odporučila dizajnérku pani Pavlínu Lipkovú z ORIGINE INTERIER DESIGN,  realizácia, návrh interiéru reštaurácie Bratislava.

 

S pani Lipkovou sme si nezvyčajne rýchlo všetci traja porozumeli, keďže jej videnie umeleckého stvárnenia priestoru zodpovedalo aj našim precíznym, a ťažko opustiteľným predstavám. Napokon, zadanie z našej strany bolo vcelku prosté – viktoriánska kaviareň, plná našich túžob a vášní, spojená s dotykom príjemnej, nevtieravej nostalgie a dokonale poňatej pohody pre každého hosťa. Pani Lipková porozumela týmto predstavám do poslednej bodky a už od samého začiatku prichádzala s námetmi, nápadmi a skicami, ktoré mali iba jedinú chybičku – dosť ťažko sme z tej záplavy skvelých riešení vedeli vybrať.

Prvou ťažšou skúškou bola otázka podlahy. Zvolili sme dubové, generáciami a civilizáciou overené drevo, ktoré pani dizajnérka navrhla namoriť tmavohnedou farbou a nalakovať. Rytmickým prvkom sú potom steny kaviarne vo farbe slonovej kosti. Argument je jasný. V prípade tmavých plôch by celý priestor vyznieval príliš chladne, a zároveň vyvolával dojem nezvyčajnej preplnenosti. Pani Lipková totiž už s predstihom vedela, aký typ dekorácí a doplnkov chceme v kaviarni využiť, takže už v tejto fáze zvolila profesionálne čisté a predvídavo hladké riešenie.

Zaujímajú vás dekorácie? No, nie je to celkom tradičné, ale rozhodli sme sa pre naše „vlastné, domáce zásoby.“ Časté cesty do zahraničia, cestovanie po desiatkach krajín, a samozrejme, náš silný príklon k britskej kultúre 19. storočia, mali za následok, že sme nazhromaždili veľké množstvo vecí, predmetov a dekoračných kúskov. Vedeli sme, že raz im nájdeme adekvátne miesto, a ten vzácny čas nastal práve teraz.

Postup pri výbere bol jednoduchý. My sme tipovali, ukazovali, mudrovali, a pani Lipková ticho triedila, odmietala a okom odborníka vyberala. Nakoniec sa ukázalo, že to bol najlepší možný krok. Veľa „skvelých“ predmetov skončilo nekompromisne v krabiciach zabudnutia, a na očiach zostali len tie, ktoré mali značný potenciál osloviť a disponovali duchom viktoriánskeho štýlu.

Ak vstúpite do našej zariadenej kaviarne, bude vám po chvíli jasné, že všetky jej miestnosti spája jeden spoločný duch a jednotiaca myšlienka. Ide o drevený starožitný nábytok, obrazy, dekorácie a všetko dotvárajúce dekorácie. Naša rodina si obľúbila útulnú, neveľkú miestnosť s dvojicou antikvariátnych kresiel a vysokým, lakovaným stolom, ktorý sa zrejme pred rokmi „stratil“ z rodinného sídla zámožného viktoriánskeho gentlemana.

Strop zdobí vekom nežne poznačený, ale nádherný luster, zvoniaci kvapkami zo skleneného krištáľu. Túto krehkú krásu, dotvárajú zlaté plôšky a rad žiaroviek v tvare sviečok. Luster tak dokáže do celej miestnosti priniesť jedinečne poetickú náladu – jediným stisnutím vypínača.

Vyššie sme hovorili o dekoráciách a ich využití. Pani Lipková vybrala veľa pekných kúskov a rozhodla, že ich vystavíme na veľkých, tmavohnedých policiach, ktoré budú zaberať celú stenu. Išlo o nesmierne vtipné riešenie, ktoré nám všetkým docvaklo až po dokončení. Dizajnérka týmito krásne zaplnenými policami a najrôznejšími predmetmi, vytvorila takmer dokonalú ilúziu opulentne, a vtedy nekresťansky drahej, viktoriánskej textilnej tapety. Zabili sme tak dve muchy jednou presne mierenou ranou. Využili sa rokmi nazhromaždené predmety, plné krásnych spomienok a emócií, a popritom sa elegentne obišla nejednoduchá povinnosť zháňať originálnu tapetu, ktorá by – tak, či tak – po dlhé roky zostávala stále rovnaká a únavná.

Navyše, predmetmi obsadené police na našich hostí aj huncútsky žmurknú, a občas sa aj usmejú. Nájdu sa medzi nimi totiž aj také vecičky, ktoré by ste možno ani neočakávali. Vedľa seba – v mieri a súlade – ležia vzácne a krásne knihy, porcelánové súpravy hrnčekov a tanierikov, strieborné príbory alebo exotikou dýchajúce, čarovné drobnosti z Ďalekého východu, teda nami precestovaného Japonska alebo Vietnamu.

Naša viktoriánska kaviareň je dnes v meste dobrou, vyhľadávanou adresou a za krátky čas si našla aj svojich skalných fanúšikov, čo nás teší dvojnásobne. Ak by to neznelo márnotratne a pyšne, rád sa budem medzi nich počítať. Keďže kaviareň neleží ďaleko od nášho bytu a ja chodím ráno na dlhé prechádzky, nikdy sa nezabudnem v tom viktoriánskom priestore zastaviť a vypiť svoju prvú šálku. Uznávam, nejde mi len o delikátnu kávu, ale najmä o ten zážitok, ktorý ma sotva kedy omrzí. Ticho sedím, ku káve slastne chrúmem naše domáce sušienky alebo skvelý zákusok a je mi neskutočne dobre.

Sem-tam sa mi dokonca zdá, že sedím uprostred jesenného viktoriánskeho Londýna, hostia s dôrazom na britský detail rozoberajú večnú tému počasia, najnovšie politické a burzové správy alebo početné klebety okolo divadelného trháku tohtoročnej sezóny – Je dôležité mať Filipa. A sám autor, Oscar Wilde, sa len geniálne usmieva a vie svoje. Ja s ním naozaj rád súhlasím. Veď ten, čo má skutočného filipa, prevádzkuje vlastnú kaviareň a ráno si dopraje kávu so zákuskom upečeným podľa starého rodinného receptu.

 

Sex Cam